Historický prehľad

Dejiny karpatského makroregiónu strednej a východnej Európy formovali komplexné kultúrne, civilizačné a politické procesy.  Jedným zo základných bolo nepochybne kresťanstvo, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou počiatkov štátnosti v Poľskej republike, Maďarsku a Kyjevskej Rusi. Od X. storočia kresťanská identita už stovky rokov určuje smer medzinárodného pôsobenia stredoeurópskych politických elít. S úpadkom Poľskej republiky od druhej polovice XVIII. storočia sa karpatské úbočie stalo oblasťou s dominantným zastúpením habsburského impéria. Dramatickým pokusom o záchranu nezávislosti Poľska, ktorý bezprostredne predchádzal obdobiu rozdelenia, bola Barská konfederácia. V rokoch 1768 až 1772 sa tento ozbrojený, protiruský zväz poľskej šľachty, ktorý mnohí historici nazývali prvým poľským národným povstaním, zúčastňoval mnohých dôležitých udalostí, ktoré sa odohrali v karpatskom pohraničí.  V začiatkoch konfederačných nepokojov Rakúšania umožnili v Prešove, ktorý je v súčasnosti na území Slovenska, vznik povstaleckých orgánov. 13. októbra 1770 bol vyhlásený akt zvrhnutia z trónu kráľa Stanisława Augusta Poniatowského.

Viedenský súd sa nakoniec v poľskej otázke zameral na politiku, ktorá vyústila do vojenskej intervencie a účasti Rakúska na dvoch deleniach Poľska. Miestom poslednej skutočnej bitky Barskej konfederácie bol opevnený karmeliánsky kláštor Bosých v Zagórzi. 29. novembra 1772 sa neznáma konfederačná jednotka pokúsila brániť karmelitské veliteľstvo obliehané ohromujúcim počtom a výzbrojou ruských vojsk pod vedením generála Ivana Drewicza. V dôsledku ostreľovania delom, ktoré viedli Rusi, veľkú časť kláštorných budov pohltil oheň. Miestna legenda hovorí, že obrancom sa napriek porážke podarilo uniknúť pomocou podzemných chodieb. Bolo to naozaj tak? Dnes s istotou vieme, že po páde Barskej konfederácie sa Zagórz na dlhých 146 rokov ocitol na rakúskej strane. Až do roku 1918 Habsburgovci úspešne zastavili všetky pokusy o obnovu poľskej štátnosti. Politika rakúskej strany, šikovne podporujúcej napätie a sociálne konflikty, narábala veľmi šikovne s túžbami po nezávislosti iných národov, ktoré sa usilovali o vlastnú štátnosť. Rovnako ako v prípade Poľska boli aj slovenské a ukrajinské cesty k samostatnosti a udržateľnej štátnosti dlhé a kľukaté. Administratívna autonómia, liberálny prístup k používaniu národných jazykov a spojenie so sociálnymi organizáciami prispeli k idealizovanému vnímaniu Galície, ako sa nazývali poľské krajiny pod rakúskou správou. Napriek mnohým slobodám, ktoré Poliaci nemali v iných obdobiach, bol región v skutočnosti jednou z najzaostalejších a najchudobnejších provincií Habsburskej ríše až do konca svojej existencie v roku 1918. Preto bola myšlienka vytvorenia železničného spojenia maďarskej časti monarchie s Galíciou a najmä jej karpatských, ťažko dostupných oblastí skutočným civilizačným skokom. Uskutočnila sa vďaka výstavbe Prvej maďarsko-galícijskej železnice, ktorá viedla, okrem iného, cez bridlicový tunel do Zagórza (dnešná linka č. 107) a ďalej cez Dolné Ustrzyki, Krościenko (teraz linka 108) spojila v roku 1874 Budapešť so strategickým a následne vojenským priemyslom. Počas počiatočného obdobia prevádzky nového spojenia ho využilo ročne 150 000 až 200 000 cestujúcich. Ich počet sa postupne zvýšil na takmer 400 000 v roku 1887! Rozsah vplyvu železníc na miestne hospodárske a sociálne prostredie dokonale ilustruje príklad Zagórza, ktorý sa, ako už bolo spomenuté, veľmi rýchlo zmenil z malej provinčnej poľnohospodárskej osady na dynamicky sa rozvíjajúci železničný uzol. Počas prvej a druhej svetovej vojny mal veľký strategický význam. Počas oboch konfliktov sa susedné karpatské národy opakovane postavili na opačné frontové línie v rámci nepriateľských spojenectiev. S dominanciou Sovietskeho zväzu v strednej a východnej Európe od roku 1945 do štyri a pol desaťročia bola táto časť nášho kontinentu tesne uzavretá za tzv. „Železnou oponou“. Počas tohto obdobia komunistické režimy účinne potláčali všetky sociálne protesty za slobodu a demokraciu. V tom čase mala „cezhraničná spolupráca” medzi krajinami takzvanej „ľudovej demokracie” veľmi zvláštny charakter, čo najlepšie ilustruje príklad bývalého Krośnieńského vojvodstva, ktorému bola v období Poľskej ľudovej republiky pridelená partnerská „prihraničná“ oblasť s hlavným mestom Bielohrad vzdialeným len…… 1250 km!

Politické a hospodárske zmeny, ktoré sa začali v Poľsku v roku 1989, boli nápomocné pri rozpade celého sovietskeho bloku. Na politickej mape Európy sa ako nezávislé štáty objavili: Ukrajina (1991) a Slovensko (1993). Medzníkom pre moderné cezhraničné vzťahy medzi týmito krajinami a Poľskom, Maďarskom a Rumunskom bolo 14. februára vytvorenie Medziregionálnej únie „Karpatský euroregión”. Jeho vznik a štatutárne ciele sa stali začiatkom myšlienky Európy Karpát, ktorá je súčasťou projektových aktivít opísaných v ďalšej časti tejto publikácie.