Obrancovia horskej železničnej križovatky z roku 1918

 

História dnes už bohužiaľ väčšinou menom a priezviskom neznámych hrdinov boja za nezávislosť Poľska po rozdelení sa začala na konci októbra 1918. V tom období sa na území železničného uzla v Zagórzi nachádzali početné oddiely demobilizovaných rakúsko-uhorských vojakov a ruských zajatcov. Aby sa zabránilo excesom zo strany armády, ktorej morálka bola značne ovplyvnená chaosom pohlcujúcim panujúce impériá, horskí železničiari vzali veci do vlastných rúk. ” (…) S vedomím a povolením vedúceho železničnej stanice v Zagorzi, pána Rolického, sme vytvorili hliadku, ktorej úlohou bolo obsadiť železničné zariadenia a chrániť majetok, ktorý mal pripadnúť poľskému štátu. (…)”  – tu je úryvok z memoárov BronisławaDziedzického. Bol jedným z účastníkov úspešnej operácie, ktorá prevzala kontrolu nad železničnou infraštruktúrou oblasti Zagórza. Vo veľmi skromných historických prameňoch týkajúcich sa tohto podujatia boli okrem BronisławaDziedzického spomenutí aj:  Ludwik Marko, LeonSikorski, Milasz (neznáme meno), Edward Lichy a štyria ďalší neznámi dobrovoľníci. 3. novembra 1918 bola železničná stráž posilnená 3. sanockým puškovým práporom. Počas eskalácie poľsko-ukrajinského ozbrojeného konfliktu o štátnu príslušnosť východnej Galíce získavalželezničný uzol v Zagórzikaždý deň väčší strategický význam.

Reakciou miestnej komunity na početné výzvy spojené s ukrajinskou vojenskou ofenzívou bolo zriadenie Výboru obrancov Zagorského uzla. Tento výbor, vytvorený z iniciatívy Dr. Jana Puzdrowského, tvorili, okrem iných: AndrzejBatruch, LeonJasłowski, JanMaślanik, AleksanderStroiński,  WładysławOzgaj a ZygmuntGrzebień. Čoraz zložitejšia situácia na poľsko-ukrajinskom fronte si vyžadovala zapojenie mimoriadnych síl a opatrení. Poľské pancierové vlaky vyrazili na pomoc Ľvovu a Przemyślu, bráneným mladými obrancami, ktorí sa zapísali do histórie ako Ľvovské a Przemyslovské orlíčatá. Bolo ich niekoľko, ale v súvislosti s vojenskými operáciami vykonávanými v rámci Zagorského železničného uzla sa najčastejšie spomínajú sklady s názvom „Kozák” a „Hromobijec”. Okolnosti ich výstavby a podrobný priebeh služby sú predmetom často protichodných názorov a interpretácií úzkej skupiny odborných historikov a železničných nadšencov. Nič to však nemení na skutočnosti, žespomínané obrnené vlaky zohrali kľúčovú úlohu pri obnove poľskej štátnosti v oblasti takzvanej východnej Galície. Príkladom oddanosti a statočnosti posádok železničných pancierových vlakov operujúcich na železničných tratiach zbiehajúcich sa v Zagórzi je tragický príbeh člena posádky obrneného vlaku „Kozák”, ppor. Stanislawa Sas Korczyńského. V roku 1917 narukoval ako absolvent sanotského gymnázia do rakúskej armády. Po absolvovaní jednoročnej vojenskej školy vo Viedni bol ako čerstvý delostrelec vyslaný na taliansky front, odkiaľ sa po páde Rakúsko-Uhorska začiatkom novembra 1918 vrátil do Sanoku. Tu sa hlásil miestnemu veleniu obnovenej poľskej armády.

Po prevelení do novovytvorenej podkarpatskej skupiny Stanislaw Sas Korczyński, ako kanonier obrneného vlaku „Kozák”, 23. novembra 1918 odišiel do regiónu Chyrova obliehaného ukrajinskými jednotkami. Prvý deň roku 1919 priniesol železničnému delostrelcovi hodnosť podporučíka. Bohužiaľ, ešte ten mesiac zomrel za okolností, ktoré v liste vojenským orgánom zachovaným v Ústrednom vojenskom archíve opísala jeho matka – Amalia Sas Korczyńska: „(…) 19. januára 1919, počas jazdy obrneným vlakom, „Kozák” bol na železničnej trati neďaleko Chyrova, zranený granátom (…), z vlastného dela, spolu so službukonajúcimi vojakmi, t.j. CHMUROM i ŚLĄSKÝM.” Všetci odpočívajú na Hlavnom cintoríne v Sanoku. Boli medzi mnohými, bohužiaľ, väčšinou bezmennými poľskými vlastencami, ktorí pri obetovaní svojich životov pre vzkriesenú vlasť vytvorili legendu obrancov Zagorského železničného uzla z roku 1918.

 

Ako spomienka na ich hrdinské činy sa udeľujú pamätné kríže obrancov Zagorského uzla. Tieto odznaky sa vyrábajú z bronzu v Zagórskej parnej strojovni. Ich reverzy majú ďalšie čísla. Jeden z pôvodných krížov tohto obdobia bol umiestnený ako votívna obeta vo farskom kostole Panny Márie v Zagórzi. Táto jedinečná výzdoba a názov jednej z ulíc v Zagórzi boli donedávna jedinými prvkami verejného priestoru pripomínajúce pôvodných hrdinov povstania nezávislosti v roku 1918. Pamiatku obrancov železničného uzla obce Zagórz z roku 1918 spravuje s osobitnou starostlivosťou a oddanosťou miestne združenie DolinaKolejowa.pl.